Krutá realita

Sobota, ako každá iná - doobeda sa obvykle nakupuje, prípadne riešia drobnosti, ktoré sa cez týždeň nedali, a poobede obvykle upratuje. A tak sme sa celá rodina pobrali najprv na nákupy. Dva kilometre pešo na najbližšiu autobusovú zastávku v susednej dedine, potom skoro hodina do mesta, ktoré sa hrdí titulom okresné, hoci všetko musíme vybavovať v inom meste, ešte ďalších tridsať kilometrov vzdialenom.
Ranné vstávanie o piatej, hoci bola sobota, nevadilo - už sme si zvykli, že pre našich mocipánov existujeme len v období platenia daní a poplatkov. Rovnako sme si zvykli aj na tlačenicu v autobuse, meškanie, chýbajúce kúrenie a tesne pozapínané kabáty v kombinácii so zápachom našich privilegovaných spoluobčanov. Zvykli sme si aj na vláčenie batohov s nákupmi, rovnako aj na návraty tesne po obede, keďže aj do susednej obce chodia len tri spoje denne počas víkendu.

A určite by sme si zvykli aj na zrušenie všetkých poplatkov štátu, keďže naši mocipáni na nás aj tak kašlú a sú nám úplne nepotrební. Vlastne, u nás sú aj voľby úplne zbytočné - naposledy už ani nebol kandidát na post starostu. Niet divu, keď by mal len samé problémy a nič by nemohol zlepšiť - pre štát neexistujeme. Sme ešte stále v 19. storočí, len dnes neživíme grófov a zemanov, ale prostitútky a podvodníkov so spoločným označením - celebrity. Ale skôr je to celé v ...ti ... ?