Krutá realita

Slovensko – krajina, kde chudobných bijú, aby bohatí netrpeli ... núdzou o peniaze chudobných

Môže byť úspešná firma, vedená neschopnými ľuďmi, bez primeraného vzdelania a praxe ? Teoreticky áno, lebo výnimky potvrdzujú pravidlo, že taká firma úspešná byť nemôže. A už vôbec nemôže byž v danej konštelácii úspešný štát.

Politické elity na Slovensku rozdávajú peniaze, ktoré nemajú, aby zakryli vlastnú neschopnosť. A hlavne, aby zakryli následky svojho konania počas posledných dvadsiatich rokov, kedy vedome zlikvidovali všetko, čo malo nejakú hodnotu, prípadne to rozdali svojim kamarátom a priaznivcom. Výsledkom je prázdna štátna pokladňa a zúfalé snahy úradníkov o efektívnejšie vyberanie daní od tých – čo sotva prežívajú a vlastne nič nemajú.

Ako nazvať človeka, ktorý bohatej firme rozdáva priehrštiami daňové prázdniny, rôzne finančné stimuly a iné výhody, hoci na to nemá ? Ako ho nazvať, keď tieto svoje kroky sa snaží následne zakrývať krokmi, ktorými sa snaží vyžmýkať chýbajúce peniaze od ľudí, ktorí ich nemajú ? Buď je to hlupák, alebo zločinec. Vzhľadom na vývoj slovenskej ekonomiky sa môžeme prikloniť k druhému slovu.

Nezamestnanosť na Slovensku sa podľa (legálne prekrútených) štatistík pohybuje okolo 14%. Pravdou však bude, že ju skôr vyjadruje odhad na úrovni viac ako dvojnásobku, teda približne 30%, pretože v oficiálnych štatistikách nie sú ľudia, ktorí sú dlhé roky bez práce (a nie z vlastnej viny), prípadne tí, ktorých asociálna politika všetkých vlád vyhnala z tejto krajiny do zahraničia. Rovnako štatistiky nehovoria o tom, koľko ľudí pracuje za nižšiu mzdu, ako je minimálna, hoci by ich pred týmto javom mali chrániť zákony tejto krajiny. Mali ... ale nechránia. Minimálna mzda by mala byť kalkulovaná na bežný pracovný čas, teda osemhodinový, za ktorý bojovali ľudia už pomaly pred dvesto rokmi. Avšak väčšina Slovákov, dostávajúcich minimálnu mzdu, pracuje denne dvanásť, niekedy i viac hodín, pričom často pracujú aj počas víkendov. A po prepočte mesačnej mzdy na hodinovú zrazu zistia, že sú na tom horšie, ako obyvatelia nejakej zaostalej krajiny. Nehovoriac o fakte, že mnohí z nich boli prinútení prejsť na rôzne dohody, prípadne živnosti a teda môžu zabudnúť na potrebný oddych, liečenie ochorení a podobne. Výsledkom sú ľudia, žijúci na hranici biedy (hoci na rozdiel od politikov tvrdo a poctivo robia), zomierajúci v nejednom prípade v najlepších rokoch na rôzne ochorenia, lebo ich systém chaosu, korupcie a klamstiev jednoducho uštval.  Aký to paradox – systém zabíja ľudí, na ktorých je životne závislý.

Pamätáte si potlesk na medzinárodnej scéne pri „reformách“ Ivana Mikloša počas prvej Dzurindovej vlády ? Nič lepšie nedokazuje, komu mali tieto kroky (aby sme neurážali slovo reforma) poslúžiť v skutočnosti. Nemali obrodiť slovenskú ekonomiku, ale práve naopak – mali ju urobiť závislou na dovoze vo všetkých oblastiach života a hlavne – mali otvoriť dvere k ziskom pre rôzne (neraz veľmi pochybné) zahraničné spoločnosti. Nedokázali sme sa poučiť z osudov Afriky, ktorú pred desiatkami rokov vykrádala „civilizovaná“ Európa ako svoje kolónie a sami sme sa stali podobným terčom, lenže v úplne inom čase a okolnostiach. Skúste si predstaviť, že zaplatíte susedovi sa stavbu domu, ktorý ste si postavili vlastnými silami, bez cudzej pomoci a z vlastných peňazí ... nezmysel ? Omyl, takto dnes funguje Slovensko. Staviame automobilky z vlastných peňazí, zo štátnej pokladne platíme ľudí, ktorí vyrábajú autá, ale zisky nejdú do štátnej pokladne – ale do cudzích vreciek, tzv. investorov, ktorých jedinou investíciou sú často dobré vzťahy s rôznymi politikmi, prípadne informácie, ktoré by nejednému politikovi mohli poriadne znepríjemniť život. Výlety na rôznych jachtách, minulosť za čias socializmu, či rôzne prešľapy po roku 1989 – každý nástroj na dosiahnutie cieľa je vítaný. A tak sa aj deje – najprv sa krajina vykradne a zbaví schopnosti konkurovať v tých oblastiach, kde má dostatočný potenciál a potom za pomoci domácich zapredancov úplne ovládne. Recept starý ako ľudstvo samotné. A v spojení so slovenskou mentalitou dokonale účinný.

Výsledok ? Slovensko spadlo za dve desaťročia do stredoveku. Ľudia sú skôr sluhami pre novodobú šľachtu, ktorá sa nehanebne vytŕča v rôznych propagačných reláciach ako Smotánka, či Ples v opere. Pokojne sa prizerajú, ako sa pred nimi pretŕčajú zlodeji, prostitútky, klamári a podvodníci, ktorí ich dlhé roky pokojne okrádali a okrádajú. Pribúdajú obce, kde nemajú ani základné vybavenie – chýba obchod, nechodia tam autobusy, dá sa povedať, že mimo platenia daní a poplatkov nikoho nezaujímajú. A tak nie je žiadnou výnimkou, že v prípade potreby príde lekárska pomoc (sanitka) po hodine, niekedy ju pacient už ani nepotrebuje (lebo medzičasom naposledy vydýchol), prípadne otec behá po okolitých domoch a zúfalo hľadá niekoho, kto by ho s dieťaťom odviezol k lekárovi. Čím sa previnil, že musí takto žiť ? Asi tým, že nie je politik, klamár, zlodej a navyše si dovoľuje žiť v akejsi diere (výrok istého úradníka), kde sa líšky otáčajú. Povedal to ten istý úradník, ktorý si pokojne parazituje na daniach človeka, ktorý ho živí a ešte má aj toľko drzosti, že si ho dovolí urážať.

Iste, takto sa to deje, ale čo máme robiť, opýtajú sa mnohí. Treba aj riešenia, nielen kritiku. Žiaľ, ľahostajnosťou obyvateľov krajiny sa postupne ukazuje, že bude možné len jediné riešenie – nemilosrdné zvrhnutie vládnucej junty (politické strany a finančné skupiny),  zabavenie ich majetkov, vyhnanie parazitov (tzv. investorov) a dlhé roky obnovy hospodárstva, teda hlavne domácej produkcie. A to znamená obnovu poľnohospodárstva, priemyslu a tvrdú bitku o trhy, ktoré sme vinou podvodníkov a kariéristov stratili. A dokonalú očistu verejnú života od odpadu, ktorý roky parazitoval na štáte a jeho obyvateľoch. Zákaz politických strán (však mafiánske spolky sú aj dnes postavené mimo zákon), alebo výrazné obmedzenie ich činnosti zrušením financovania zo strany štátu, zákazom nominácií do štátnych funkcií, pokiaľ kandidát nespĺňa odborné požiadavky vrátane doložiteľnej praxe a výsledkov, povinná zodpovednosť v plnom rozsahu za všetky rozhodnutia .. a tak by sme mohli pokračovať. Napríklad zavedením 90% správy všetkých daní samosprávami, kde má platca dane trvalý pobyt. A zostatok môže ísť pre potreby riadenia štátu. Kto potrebuje zástupy úradníkov, absolútne nerozumejúcich vlastnej práci ? Nikto. Zavedenie jasných pravidiel pre nakladanie s verejnými financiami, zákaz ich správy súkromnými spoločnosťami (nech sú aktívne v doplnkových službách, ako inde vo svete), realizáciu zákaziek štátu výhradne spoločnosťami, ktoré sú zriadené štátom – a tvrdo kontrolované. Alebo nikomu nevadí, že niekde na Balkáne postavia dvesto kilometrov diaľnice za cenu, ktorá zodpovedá tridsiatim kilometrom slovenskej diaľnice, a ešte k tomu za necelé dva roky ? Nikomu nevadí, že cena rekonštrukcie starého štadióna na Slovensku by v Lotyšsku stačila na postavenie štyroch úplne nových ? Kto potrebuje roky trvajúce výberové konania, s množstvom námietok ? Len skorumpované politické špičky, spoločnosti žijúce z organizácie týchto nezmyslov a samotní „víťazi“ konaní, prepojení na politické elity.

Ak máme platiť za pracovné miesta „investorom“ ako KIA, US Steel, Samsung a iné spoločnosti, tak takýchto investorov nepotrebujeme. Nie vtedy, keď zisky tečú výjradne do ich vreciek a navyše neplatia žiadne dane. Napokon, v istej sekcii podniku, ktorý prevzal zahraničný investor, došlo napriek poskytnutiu dotácií k niečomu neuveriteľnému – z dvesto pracovníkov muselo 63% prejsť na živnosti. Takže, aké pracovné miesta vlastne zriadil „investor“ za naše peniaze ? Žiadne.

Zamyslime sa – koľko ešte vydržíme žiť v tomto partokratickom systéme s mafiánskymi črtami a čo zanecháme svojim deťom ?